A som tu...malebné mestečko v srdci Tirolska...Hall. Necelých 9km od Innsbrucku, metropoly Tirolska, stojí domček, v tom domčeku právnik, psychologička, mačka Lea, ktorá bola do nedávna láskou ich života, traktor Percy, ktorého dostal ON k 3. narodeninám...áno čítate správne...u nás deti dostávajú k narodkám tortu a hračku, kt. sa určite vojde do škatule a ON dostal obyčajný traktor, ktorý sa však do škatule určite nevošiel. No ale po poriadku..takze ON. Malé, platinovo- kučeravé, vymodlené, modrooké chlapča, reagujúce na meno Laurenz. Teda väčšinou reaugujúce. Povedali by ste...hotový anjelik...no však aj ja som si to myslela... Ako náhle prekukol rodičov, čo mu to zas dovliekli na opatrovanie, s kým ho nechajú doma, kým budu v práci, akási PCHE freche Aupairmädchen (ako ma rád nazýval), začal byť anjel s diablom v tele. Nuž, poviem Vám, začiatky boli des a hrúza...radšej by som išla kopať žumpu... Jedno bola istá jazyková bariéra, kedže 4r dieťa sa vám vykašle na to, či mu rozumiete, alebo nie...druhá stránka však bola jeho „úžasná" povaha. Okrem toho, že svojimi hračkami ( a vobec nie lacnými) by mohol zásobovať minimálne 3 detské domovy, najlepšie na tomto, inak milom dieťati, bola jeho láska ku mne. Detské vetičky ako: „Nechaj ma!...Prestaň!...Nechytaj to!...To nesmieš!...Daj mi pokoj!" vysoko prehlušovali tie moje, typu: „Nebi ma tým kovovym lietadlom ... Nehádž po mne autíčka...Nechaj ma sa aspoň samú vyčurať." sa niesli domom ako sladká báseň každý deň. Je pravda, že si ľudia musia na seba zvyknúť a tiež nie je pre dieťa ľahké, zvyknúť si zase na niekoho nového...ale základy ako- takého slušného správania ma určite chýbali. Ani od brata, s ktorým sme sa tĺkli denne, som toľko neschytala ako od tohto človiečika. Kompenzáciou k týmto každodenným „radostiam" mi však bola jeho úžasná schopnosť vnímať nové veci a jeho prepracované hry. Ktoré dieťa vám len tak pomenuje presne modely všetkých lokomotív, ktoré kedy zbadá...ktoré dieťa rozlíši na oblohe typy a modely lietadiel podľa zvuku motora...každé asi nie. Lauri proste miloval lietadlá a vlaky. Mali ste ho vidieť spolu otcom...vtedy som ja a jeho mama boli úplne zbytočné. Do ich sveta sme proste v ten moment nepatrili..Nepatril tam nikto iný...len ON a ON. Otec a syn...
A práve tento moment, jeho vnímavosť, vrodená inteligencia ma pritiahli do Hall aj tento rok...o tom však nieekdy nabudúce.